Představ si studium v jihokorejském Soulu, městě, které nikdy nespí. Kde si dáš snídani ve večerce, večer koncert školní kapely a mezi tím vytváříš šperky, potisky nebo pleteniny v ateliéru, kde studenti běžně zůstávají přes noc. Linda a Lucia se rozhodly opustit komfortní zónu a na pár měsíců se ponořit do úplně jiného světa. V tomhle rozhovoru se s tebou podělí o svoje dojmy, radosti i kulturní šoky. Dozvíš se, jaké to je studovat na Konkuk University, jak si zvykly na život bez kuchyně, proč si k snídani dávaly onigiri s kávou a co jim tenhle výjezd dal do života i do dalšího studia.
Proč jste si vybraly právě Jižní Koreu a Konkuk University?
Linda:
Úprimne, Južná Kórea nebola mojou prvou voľbou – ňou boli Filipíny, ale nakoľko mi na univerzite tento návrh zamietli, tak som siahla po inej ázijskej krajine, keďže som chcela cestovať niekam mimo Európu. Južnú Kóreu, konkrétne Konkuk Univerzitu, som si zvolila práve preto, že s touto univerzitou už mala naša domovská univerzita zmluvu a tým pádom bolo jednoduchšie dostať sa tam.
Lucia:
Kórea bola už dlho mojou vysnívanou destináciou. Škola Konkuk mala navyše výborné hodnotenia a širokú ponuku umeleckých predmetov, čo bolo pre mňa veľmi lákavé.
Jak vypadalo studium na korejské univerzitě?
Lucia:
Kórejci berú štúdium veľmi vážne – je pre nich ťažké dostať sa na kvalitné univerzity, a preto sa plne venujú výučbe. V Art budove sú dokonca niektorí študenti až do rána, keď majú veľa práce. Majú odlišný systém hodnotenia- berie sa do úvahy dochádzka, aktivita na hodinách a celosemestrálna práca počas roka. Majú rôzne malé projekty v priebehu semestra a nie len jeden záverečný ako u nás. Predmety sa zapisujú štýlom „kto prv príde, ten berie“, a keďže sme v čase zápisu boli v lietadle na ceste do kóreje, nebolo to jednoduché. Napriek náročnosti štúdia však študenti nemajú problém sa ísť večer zabaviť až do rána. Potraviny a kaviareň v areály školy boli najplnšie po jednej v noci.
Linda:
Ja na UTB študujem dizajn obuvi a všetky moje praktické predmety sú nejako podriadené práve dizajnu obuvi a koženej galanterí. Tam som študovala odbor s názvom Living Design a mala som pod tým niekoľko dizajnerských predmetov, ktoré boli všetky zamerané na nejakú inú oblasť dizajnu, či už šperky, či už bytové doplnky, potlače látok, tkané pleteniny a iné. Proste všelijaké možné odvetvia, ktoré zdanlivo na prvý pohľad spolu nesúvisia, ale vo výsledku sa vedia navzájom krásne prepojiť keď už s tým viete pracovať. Takže určite bolo pre mňa veľkým plus získať taký širší záber v oblastiach dizajnu a to ma veľmi obohatilo.
Jaké bylo ubytování?
Lucia:
Bývali sme na internáte v spoločnej izbe za 350 € mesačne. Určite to odporúčam, všetko sme mali v rámci školy nablízku. Mínusom bolo, že sme si museli sami zháňať perinu a vankúše a taktiež na internáte nebola kuchyňa, čo bol pre nás veľký nezvyk. Prostredie kampusu však bolo veľmi príjemné a romantické. Mali sme tam veľké jazero v strede kempusu, chodili okolo rôzne zvieratá husi, veľké vtáky atď. Počas dňa sa sem tam konali nejaké akcie či hrala školská kapela.
Linda:
Bývanie bolo výrazne menšie než na aké sme inak zvyknuté, takže sme sa museli uskromniť, ale vzhľadom na lokalitu to bolo výborné. Naozaj sme to mali blízko do školy, mali sme rôzne obchody na pár krokov.
A jak jste řešily jídlo?
Lucia:
Na raňajky som si väčšinou kúpila Onigiri a Americano „to go“. Na obedy sme chodili do školskej jedálne, kde sme za obed s polievkou platili okolo 3–4 €. Vyskúšali sme aj street food, tradičné kórejské jedlá a kórejské BBQ. Na internáte som si robila instantné rezance, pho, špagety či ryžu, ktorú sme si kupovali v blízkych nonstop potravinách. Chýba mi korejská pražená ryža, bibimbap či tangulu. No medzi moje obľúbené jedlo v kóreji patrila aj zemiaková kaša a rezeň v kórejskom KFC, ktorá mi najviac pripomínala domov.
Linda:
Vďaka tomu, že sme nemali kuchyňu, tak sme si variť nemohli. Vďaka Bohu, Koreá ma tú výhodu, že reštaurácie naozaj nie sú drahé. Práve v porovnaní s tým, keď si človek chce variť sám, tak ho to veľakrát vyjde drahšie. To bol jeden z takých prekvapivých momentov pre nás.
Co vás na Koreji nejvíc překvapilo?
Lucia:
Najviac ma prekvapilo, ako bezpečne som sa cítila v takom veľkom meste. Kufor s mobilom a peňaženkou som si mohla kľudne nechať pred obchodom aj pol hodiny a nikto by mi ho neukradol. Akurát v čase protestov sme boli opatrnejšie. A taktiež bolo prekvapivé, že veci lacné u nás sú tam drahé a naopak. V Kórei bolo stále množstvo podujatí, pop-up obchodov a zábavných akcií – napríklad svetelný Lantern festival s alegorickými vozmi na oslavu narodenie Buddhu či víkendové dronové show. Bolo tam vždy čo robiť. A však prekvapila ma aj ich prehnane sladká kuchyňa. Pre príklad- u nich obľúbené tmavé pivo Kozel pijú tak že si na vrch dajú šľahačku so škoricou.
Linda:
Tiež ma pozitívne prekvapilo, že tam mnohé služby fungujú non-stop, takže nebol problém aj keď sme školu riešili do noci, tak ešte sme sa mohli ísť v noci najesť. Určite bolo prekvapením aj to, že v drvivej väčšine obchodov sa predáva oblečenie len v jednej veľkosti a pokiaľ má žena väčšiu veľkosť obuvi než 39 tak si tam topánky nezoženie. Negatívne ma prekvapilo práve aj to, že mi tam chýbal nejaký taký väčší kontakt s tými domácimi ľuďmi. Oni sú dosť takí zameraní na seba, na svoju prácu. Nie sú takí, že by vás sami od seba oslovili. Sú dosť hanbliví. A taktiež čokoľvek tam človek chce vybaviť, tak sa to veľmi zložito overuje, podrobne rieši a je to zdĺhavé. Aj keby si chcete objednať nejakú malú vec z internetu, tak na to musíte mať toľko veľa vecí vybavených po úradoch, aby ste vôbec mohli urobiť nejakú takúto banálnu vec. Takže v tomto smere je veľmi zložité kým si zariadite život tak, aby ste v Kóreji mohli plnohodnotne fungovať.
Zažily jste kulturní šok?
Lucia:
Najväčší kultúrny šok pre mňa bolo, že v Kórei sa považuje za neslušné smrkať na verejnosti. Ale zároveň tam ľudia chodia do školy v pyžame a do obchodu v čelenke a papučiach. Majú tam super lifehacky – napríklad si z ruksaku urobia stolík na kolená.
Linda:
Môžem povedať, že ma prekvapilo to, že je v tej krajine veľmi málo turistov a veľakrát sa nám stalo, že sme boli široko-ďaleko jediné belošky a cítili sme, ako sa na nás všetci pozerajú. A možno poviem takú vec sama za seba, ktorú vnímam veľmi odlišne a ktorú som nečakala, že toto bude časť môjho kultúrneho šoku – muži tam vôbec nie sú gentlemeni k ženám. Teda sú, iba pokiaľ ste vy ich priateľka, ale inak si myslím, že máme omnoho slušnejších mužov celkovo k ženám, než majú oni. Oni počkajú na to, kým vy otvoríte dvere im.
Byla potřeba korejština, nebo stačila angličtina? Jak jste zvládaly jazykovou bariéru?
Lucia:
Mali sme hodiny kórejčiny a snažila som sa aspoň pozdraviť a poďakovať v obchode. Inak som používala Google Translate alebo ChatGPT. Niektorí starší ľudia neboli nadšení, že nerozumieme, ale často sa s nami chceli aj fotiť. Mali sme aj jedného profesora, ktorý nevedel po anglicky ani slovo, no s prekladačom sme to zvládli.
Linda:
Väčšina ľudí ale bola ochotná komunikovať aspoň cez ten prekladač, keď nerozumeli anglicky. I keď stalo sa nám aj taký prípad, keď sme práve zháňali tie materiály do školy, že neboli s nami ochotní komunikovať vôbec ani cez ten prekladač, nechceli si to ani prečítať a poslali nás preč. Ale to bol jeden z malých prípadov. Inokedy boli tí ľudia väčšinou ochotní a dalo sa to vždy nejak zvládnuť. Ale na to, že by som s niekým mohla rozprávať nejako viac plynule a možno nadviazať aj práve viac kamarátstiev to nebolo.
Co jste si z pobytu odnesly – osobně i profesně? Změnil vás tento pobyt nějak?
Lucia:
Zlepšila som si angličtinu a naučila som sa veľa z našich predmetov – prácu s novými materiálmi, ale aj to, že výsledok nie je všetko. Rovnako dôležitá je myšlienka, nápad a celý proces. Dodalo mi to väčšie sebavedomie a nadhľad. Naučila som sa mať širší rozhľad a viac som sa otvorila cestovaniu po svete. Už sa nebudem tak báť cestovať a viem, že aj študentka z malého mesta sa dokáže rýchlo adaptovať na život v Soule. A hoci sme boli v krajine, kde málokto hovorí po anglicky a všetky nápisy sú v kórejčine, so snahou, úsmevom a prekladačom sa dá všade dohovoriť.
Linda:
Z tohto pobytu si osobne odnášam mnohé zážitky, kultúrne obohatenie, spoznala som nové chute, nové veci, ktoré ma predtým ani nenapadli, že by ma mohli zaujať a začali ma baviť. Zmenila som pohľad na mnohé veci, aj som určite nejakým spôsobom dospela, naučila sa orientovať vo veľkom svete. A myslím si, že určite to zvýšilo aj moje sebavedomie, aj moje ambície, aj nejakým spôsobom moje štandardy. A naopak som sa naučila oceniť veci, ktoré som predtým možno považovala za samozrejmosť.
Jaké tři věci byste doporučily každému, kdo se chystá studovat v Koreji?
Linda:
Každému, kto sa chystá do Kóreje, by som ako prvé určite odporučila, aby si nechal dostatok času na to, zariadiť všetky administratívne povinnosti pred odchodom, pretože to bolo naozaj zdĺhavé a náročné. Naozaj je dôležité to nepodceniť a takisto potom aj po príchode do Kóreje je potrebné vybaviť mnohé veci na úradoch, v banke, na imigračnom oddelení, na spojení s telefónnym číslom… Za druhé by som určite odporučila mať stiahnutý prekladač s kórejským jazykom, aby vám fungoval, aj keď ste offline. Určite je potrebné to mať v mobile, pretože pokiaľ neviete kórejský, tak v obchodoch, aj v reštauráciách je veľakrát ponuka alebo popis na produktoch písaný iba v korečine. A ako tretie čo by som odporučila, je zistiť si práve kedy tam človek ide. Ak tam chce niekto ísť len na dovolenku tak rozhodne neodporúčam ísť tam počas júla kedy je v Kóreji obdobie dažďov.
Lucia:
Odporúčam každému, aby si na začiatok pripravil veľa trpezlivosti a energie, kým sa všetko vybaví. Určite je potrebné si vopred posťahovať kórejské apky, pretože aplikácie ako Google mapy tam nefungujú. Bez toho sa človek ľahko stratí. Určite si treba dopredu spraviť rešerš – ako fungujú karty na MHD, ktoré sa dajú zakúpiť v každých potravinách a nabíjajú sa len hotovosťou. S revolutom sa tam dalo platiť úplne v pohode. Zistiť si dokedy premáva metro, vybaviť dobrú SIM kartu (odporúčam Chingu Mobile) a mať jasno, ako sa dostať z letiska. Človek potom nebude po prílete zmätený. A hlavne sa naozaj netreba báť. Všetci sú veľmi nápomocní a ochotní, vôbec to nie je také ťažké, ako sa na prvý pohľad zdá.
